Transcription
Takže, 216, 2002, tlačíme bicykle, vchádzame do lesa. Začína sa stmievať, niečo okolo 20:50. Ideme opekať a prenocovať v tomto lese.
[Hudba] [Hudba]
Takže, tu je to miesto. Myslím si, že je to aj presne ten strom, kde sme zastali, keď sa nám zjavila kopa dreva až po pás. Tu môžem opekať do rána, dreva na týždeň pálenia.
Sme sa skryli za strom, aby nás nebolo vidno z Bukovca, keď pôjdu nejakí lesní robotníci alebo niekto taký, lebo raz tu nás tadiaľ už vykázali, ak sme tu spali tri dni. Tak sme sa skryli za tento strom. Asi to bol on, lebo vidím, že je opálený troška.
Zaňho sme zrobili oheň a bolo zhruba okolo 11 hodín. Domov som poslal ešte SMS, že už len čakáme, že niečo možno do rána bude, príbeh nejaký.
No, akonáhle sme vybrali domáce klobásy, čo sme robili, hej, SM začali opekať.
Sme si všimli, že nejaké zvláštne ticho a hlavne bezvetrie. Dym išiel úplne do kolmice, vlastne ak vychádzal, sa zlomil a pomaličky išiel do hĺbky lesa ešte ďalej. Ale priamo v kolmici, hneď nad plameňom, sa zlomil. Pomaly odchádzal a ticho vzniklo také, že sme naraz počuli niečo, keby krtko alebo niečo. Ja neviem, vychádzal spod zeme.
A keď sme na to zasvietili s baterkou, zistili sme, že tam sú dvaja chrobáci, len čo na sebe, tak len sa dotýkali s tými.
No a tesne pred polnocou, už sme pomaly išli jesť, už sme klobásy chceli stiahnuť, presne pred polnocou, pár minút, možno päť minút, alebo tak nejak. Z ničoho nič, hrubé klaty sú v ohni, všetko naraz zmizol oheň.
Tu vznikla taká tma, keby si sa zavrel do záchodu. Tie listnaté stromy urobili takú tmu, že si nevidel nič. A ten oheň sme nepochopili.
Však tečie ti masť do ohňa, to by malo ešte viacej horieť, nie? Všetko a zmizli aj uhlíky, nesvietili na červeno. Naraz nebolo počuť ani cvrčka, ani lístok, ani vietor, nič.
Ináč je teraz tiež približne ticho, ale teraz počuť aj sem-tam nejakého psa v diaľke alebo čo. Ale vtedy úplne totálne, také bezvetrie a také ticho som.
No, všetko cvrčkov a všetko komplet, čo boli dole, je nejaká bažina. Hej, taká menšia, to tam žaby, všetko bolo, hej, predtým, než sme začali opekať.
Ale toto, keď sa stalo, všetko stichlo, komplet celý les. Ticho.
No a na to, v tom tichu, keď sme ešte, hej, prvé sekundy rozmýšľali, čo sa stalo, prečo oheň zmizol, hneď na to začali kroky nejaké v diaľke. Rovnako frekvencia, ale také niečo, ak keby išiel obor, normálne jak monster, príšera, veľké dačo, čo malo, ja neviem, tonu minimálne.
Však to lámali sa stromy mu pod nohami, normálne. Všade, kde tupo, bolo počuť v diaľke, že sa trasie zem a prichádzalo to ku nám, ale bolo to veľmi ďaleko. Ešte to bolo možno pú, možno aj kilometer. Ja neviem, ale v tom tichu to bolo počuť, ak sa to blíži k nám.
Takže rozmýšľam teraz, čo ide tu, dajaký zo zábavy z vedľajšej dediny, ide z malej Idy do Bukovca, ide domov, zjebal. Tak čo, príde tu ku nám, nie opitý, tu bude dačo vystrájať, možno ja som tak bral.
Á, ta čo, už počkáme, nie? No ale ak sa blížil, to bolo také divné, že tá frekvencia nôh išla ak keby to bol robot, úplne rovnaké, stále, stále rovnaká.
[Hudba]
Frekvencia, hovorím, to strašne ťažký musí byť človek, jak ťažké. Je to však to aj. Mal som psa, nie z vlkom, kríženého vlčiaka, viem, ak behá štvornohý, ako nie zver.
Keby to bol medveď alebo čo, hocičo iné, alebo diviak, alebo ja neviem, niečo ťažké, tá nie je to taká frekvencia, taký zvuk. To bol, išiel po dvoch nohách, určite.
No a kamarát, už jak sa to ku nám blížilo, už veľmi, už pár, pár možno 50 m alebo koľko, strašne sa začal báť a hovorí mi, čo je to, čo je to? Hovorím, však nie, kľudne, však čo.
A v tom tichu som počul normálne, ak tu sme boli za tým stromom skrytí, jak stál vedľa mňa, bicykle po zemi sme mali porozhadzované. Ta som počul, ak mu srdce bije, ale to bol normálne ventilátor.
Čo z neho išlo, normálne si počul, nenormálne, že rýchlo ide srdce, ale si počul taký zvuk. Hovorím, však on skolabuje, však infarkt dostaneš.
Tak čo s ním? Jak ho budem ťahať tu domov, mŕtvolu alebo čo? Teraz zavolám políciu, tá skolaboval, zľakol sa, bo ide tu ožratý Joži alebo čo.
Ale tak to nebol Joži, potom sme zistili, a hlavne kvôli tomu, že zmizol oheň, aj stíchla celá zver, aj celý les, komplet. To bolo niečo, akože, nebolo to normálne.
Tak sme nič, čakali ešte, no ale samozrejme, mal som pripravené veci. Hej, delobuchy, svetlice, také menšie.
Nie tie srandovné malé, čo kúpite za korunu na Silvestra, zapáli, tie dva papierové krídelká, to svieti fakt, ak zváračka. Aj keď nenabootuje ti kostry z bicykla, mohli dať pred seba ako štíty, nie? Že aspoň dajaká ochrana alebo čo.
Ale tak ja som furt bral, že to dajaký ožratý ide zo zábavy alebo čo. Ale ak išiel už zhora na nás, a som už hovorím, no to zasvietim si naňho, nie?
Tak som vybral tú svetlicu za korunu, zapálil som, nie? Už ak bol celkom blízko. A akonáhle som škrtol, kroky sa vtedy zastavili. Tá rovnaká frekvencia, čo išla pomaly, už ja neviem, či to trvalo tri minúty alebo päť minút, hej, ale viem, že bola presne akurát polnoc.
A jak som škrtol, vtedy sa zastavil. Hodil som to, to už bol blízko, možno ak tam ten strom, neviem, či to vidno v zábere, hej, no, približne tie stromy, čo sú tu niekde.
Už tu bol, hovorím, ho musím vidieť, nie? Lebo za ten strom sa neskryje také hovedo, aj keby to bol suchý, nejaký, ja neviem, vyschnutý z ústavu, človek na injekciách, tak ho vidím, nie?
Hodil som tú svetlicu, som myslel, že tiež len hodím ju. Leo, sa mi veľakrát stalo, na Silvestra hádžem, čo hodím a hneď to spadne a nič.
Ale vtedy som hodil a pekne lietala pomedzi stromy, normálne slalom, krásne, všetko bolo vidno, jak keby tu slnko svietilo o polnoci, ale nikto tam nebol.
V tom a on stál. Hej, vtedy prestali kroky, hovorím, vtedy. Vtedy som si uvedomil, jak som bol tun za tým stromom, že však on je neviditeľný.
Tak to nám je koniec, úplný a ticho bol úplne. A teraz toto dolietal, spadlo. Hej, to krídielka, dve, to tá včielka svietiaca, spadla, úplné ticho, on stojí.
My rozmýšľame, tomu ide srdce, ventilátor, tma, čakáme, či dačo. Ja som čakal, že zakričí, čo tu robíte alebo čo, že dajaký.
Nie, tam je skrytý, lebo leží na zemi. Možno z to sme ho nevideli s tou svetlicou, alebo ja neviem, ale teraz čakáme.
Ticho je, bolo prešlo možno, jak teraz, raz, dva, tri, štyri. A vtedy to prišlo, jak s reproduktorov, keby koncert, steny, keď postavia tuná.
Tak toto išlo na nás na plnú paľbu, útočný, normálne pokrk na nás. Toto vyšlo, jak jašter alebo čo, ja neviem, to už bol démon. Toto som, toto som jediné nečakal.
Čakal som hocičo, dajaké, ja neviem, zlý, nejakého diviaka alebo ja neviem, dajaký medveď alebo čo. Ale medveď nejde po dvoch nohách zo kilometra alebo čo.
Ale hovorím si, oheň zhodil, toto zmizlo, toto zver stíchla, cvrčkov, ja všetko zmizlo, všetko ticho.
Nie, tak hovorím, toto už je koniec. Toto je čo, lesný duch alebo čo to je. No, to už nič mi neostávalo, len delobuch som bral, lebo on zakričal toto.
A vtedy zrýchlil, vtedy prvýkrát zmenil frekvenciu. Vtedy stáť začal, už nešli také kroky, že ale už išlo, urobil toto a hneď už išiel na nás útok priamo.
Už začal behať a ja vtedy hneď delobuch jeden, začal som škrtať, ale ruky mi nejak nešli. Normálne som chcel dať ruku ku škrkátku, nevedel som, ak keby ma zhypnotizoval, normálne ruky.
To ten vedľa mňa stojí, ventilátor, srdce, hovorím, čo nejdú ruky k sebe, škrtá, nezapálil sa, padlo rýchlo preč. Druhý záložný, d, d, dz, zapálil sa.
Ril som taká v tom tichu, že dovidenia, to ešte sa ťahalo, normálne bolo počuť výbuch a potom, jak to ide, ten zvuk do celého lesa.
Vybuchlo a potom si ešte počul pár sekúnd, tak to išlo, ten výbuch. A to ten so mnou mi hovorí, kamarát Rišo, nie, že už utiekol, už nie je tu.
Som počul, utek, hovorím, ty si počul? Ja som nepočul, úč, ja si myslím, však to s drap, Ami, je neviditeľný, kde? Na strome hore, predátor, dajaký, úplne blázon, neviditeľný démon, tak to čo je.
Tak ber, he, všetko rozruch. A tu klobásy. A to ten, jak keby bol Rišo, naraz, jak keby bol, jak keby doňho vošiel alebo čo.
Ja neviem, toto ak sa stalo, on ide ES, klasu, mi hovorí, však ostaňme tu do rána, on ide jesť. Tak ja taký žalúdok som mal malý.
Nie, hovorím, tak ty chceš tu jesť teraz po tom, čo sa stalo? Hovorím, však už doňho vošiel asi tu ten démon, uu, v ňom je, už bazmek, zošalel.
Hovorím, tú rozrúca to, tie klobásy rozkúsku, ešte roztrhajú, aby keď budeme behať von z lesa, nech on tuto žerie, keď to ten dym ho tu pritiahol alebo čo.
Ja neviem, jak, prečo tu prišiel, tak hovorím, tu rozruší to, tie klobásy a utekáme, he, von.
No on, že dobre, tak sme rozruší bicykle vonku. Sme si mysleli, že normálne odídeme, nie? A z ničoho nič, toto, čo sme prichádzali, tu teraz to ináč vyzerá.
Hej, po 12 rokoch. Ale keď sme vtedy prichádzali s bicyklami, ak sme tkali, tak to bolo, ak keby po diaľnici som išiel, tu normálne pekná cestička.
Vieš, krásne si vyšiel. A keď sme sa vracať cel, tak sme videli na nebi stále svetlá, lebo Bukovec svieti, hrad a tam sú veľké, nie, tieto lampy, nie?
Takže stále na nebi si videl svetlo, že vedel, vedel si, kde nemusíš mať kompas alebo čo, že kde máš ísť naspäť. Takže za svetlom ideme naspäť, nie?
Ak sme prišli, z ničoho nič, kukáme, toto je hrubé, storočné bodliaky, stena urobená. Takže to ten debil nás nielen že toto, že nám zobral oheň, on ešte nás zavrel do klietky a zhora nás chcel nahnať do toho močiaru, tam, čo je dole.
Čo za chvíľu si môžeš natočiť, tam tú čierňavy, hnusnú a neviem, ak to vlastne celé, keby sme to nechali tak, že nemám delobuchy, nie som pripravený, nie som nič.
Možnože by potom bolo v novinách, lenže našli sa dvaja ožral sa nejakí hubári alebo čo, našli nejaké. Alebo možnože vôbec by nenašli telá, jak blch alebo čo.
Ja neviem, čo by sa stalo ďalej, ale bolo to veľmi hnusné, že nás ešte zavrel, urobil stenu, normálne stenu z tých hnusných bodliakov, hrubých.
Nedalo sa prejsť. Išli sme hore, išli sme dole, išli sme. No, nedalo sa prejsť, to ten zo šal zobral svoj bicykel a začal to sekať.
Ja prejdem, hovorím, nerob to, však prepichne si gumy, už budeš ískať až dole. Hovorím, aspoň keď vyjdeme stadiaľ, tá dole už Bukovcom, len ideš na bicykli, nie?
Už len sedíš a pekne, nie? Ideš cez les, nemusíš ani šľapať, hovorím. Takže defekt bude mať a ešte bicykel bude cítiť, nie?
Tak hovorím, NES, toto nájdeme, dajaký tunel alebo podlejeme alebo čo. A sme hľadali dole dieru nejakú a sme našli.
Potom taký, že sme sa museli plaziť a našli sme malý, malý tunel na zemi, že sme bicykle za sebou ťahali a sme sa plazili, sme vyšli von.
No a jak sme vyšli von, už z toho lesa, tam, čo tá čistinka je, už tam, jak je hrza, tak tam ti poviem, keď si vyšiel von a si videl nebo, všetko, krása, svetlo.
Toto si normálne si sa tešil, že civilizácia, bo tu sme boli normálne, ak keby to nie je teraz, že svetlo.
Teraz je tu pohodička, teraz môžeš tu hrať karty, vieš, sa smiať, všetko, vieš, lalala. Ale v polnoci, toto, jak sa stalo, že ti zmizne oheň a hlavne ten zvuk.
Tak toto, dakto mi mohol, mi rozprávali ľudia, že to, to ty, jak bol, alebo to, to, to, to nie, toto, to tam veverka prebehla, toto.
To ty tam mi rozprávať, Koko, k, vypi, zjebany bol. Ale nejde o to, akože ten kamarát, hocikedy som ho stretol, aj keď ho osem rokov, alebo tak, som sa ho na to opýtal, že pamätáš si vtedy?
Tak stále, stále ho, až s ním trhlo, hovorí, ty, čo to bolo, čo to, to vtedy bolo. Však on prišiel do Košíc, dole na benzín, pupu, hneď sme išli, že idem, dak pivo si kúpiť, nie?
Ak sme došli už do Košíc na KVP domov, nie, ja som išiel, on býval dole v meste, teraz sa zastavil u mňa na pumpe, nie, že vypijeme nejaké pivá.
To on ani pivo nechcel, on normálne zastal. Ja sa pýtam, že čo, že pivo? Nie, on nie, nie, nie, on ladničky berie, ja liter mlieka si kúpim a liter mlieka si kúpil.
A tak pil, jáj, civilizácia. Tak pil liter mlieka, hovorím, ty a tebe dobre jeblo.
[Hudba] [Hudba]
Toto, čo som tu zažil, podľa mňa, to mi zobralo viac, ak možno aj keď poviem, že päť rokov zo života, to to asi málo.
Je to bolo dobré psycho a nemusíš chodiť ani do Transylvánie, vieš, alebo chápeš, tu len vyjdeš bicyklík, kde bývaš, do lesíka prvého a koniec.